Narodený: 11. 3. 1974
Hmotnosť: súťažná – 102 kg, mimo súťažná – 119 kg, terajšia – 108 kg
Výška: 180 cm
Maximálne miery: obvod paže – 53 cm, obvod hrudníka – 132 cm, pás – 82 cm, stehno – 81 cm, lýtko – 52 cm
Maximálne silové výkony: tlak v ľahu na rovnej lavici – 205 kg, drepy som nikdy nerobil do maxima, ale 2-3 opakovania s 280 kg som zvládol v pohode

kopček: keď sa ma z času na čas niekto opýta, koho z kulturistov, s ktorými som za posledných dvadsať rokov spolupracoval považujem za najväčší talent, nemusím dlho rozmýšľať, aby som povedal jeho meno – je to Ľubo Tóth. Meno tohto v minulosti extrémne masívneho giganta v súčasnosti čo-to povie iba pár ľuďom na Slovensku (predpokladám, že v Česku je absolútne neznáme) a to z prostého dôvodu - so súťažnou kulturistikou skončil pred siedmimi rokmi iba po troch súťažných sezónach bez toho, aby sa čo len na dohľad priblížil svojim maximálnym možnostiam (viem, viem, je to odvážne tvrdenie ale ako jeho ... povedzme konzultant na otázku výživy a hlavne suplementárnych doplnkov ... môžem porovnávať a v jeho prípade platí, že z mála dokázal vyžmýkať neuveriteľné množstvo kvalitnej svalovej hmoty a pri aplikácii súčasných trendov by bol zrejme nedostižný). Dôvod, prečo dal zbohom súťažnej kulturistike bol prozaický – odchod do USA podľa vzoru Martina Kentoša (pre tých neskôr narodených poznámka – Martin koncom 90. rokov patril na Slovensku v najťažšej hmotnostnej kategórii k extratriede a úspešne súťažil aj v USA) neznamenal automaticky lepšie tréningové podmienky. Zladiť náročnú prácu s tréningom sa ukázalo oveľa ťažšie, ako sme si obaja pred jeho odchodom predstavovali a tak sa Ľubo rozhodol ukončiť svoju súťažnú kariéru. Samozrejme, moje sklamanie z jeho rozhodnutia bolo neopísateľné (nielen ja som očakával, že sa výrazne presadí aj na Majstrovstvách Európy alebo sveta, čo sa podarilo mnohým jeho súperom), ale každý má možnosť voľby a musí si vybrať sám, čo je v daný moment pre neho najvýhodnejšie. Minulý rok sa Ľubo z USA vrátil spoločne s novou rodinou a jeho prvá cesta viedla do rodného Humenného, kde sme sa po šiestich rokoch opäť stretli a spomínali na časy, keď pre nás bolo najdôležitejšie dosiahnuť na súťaži extrémne tvrdý vzhľad, maximálnu žilnatosť a aspoň sa priblížiť k forme, ktorú koncom 90. rokov na súťažnom pódiu prezentoval neopakovateľný Janko Kus. Krátko na to som dostal celkom zaujímavú ponuku z jedného časopisu, ktorý sa venuje kulturistike, powerliftingu a fitnness – ak to zvládneš, spracuj Tóthov profil pre našich čitateľov, ale nech to bude napísané pútavo a zaujímavo. Pútavo a zaujímavo! To sa ľahko povie, ale skúste klásť človeku, ktorého poznáte roky otázky na ktoré viete vopred odpovede (alebo si aspoň myslíte, že ich viete ... pamäť ma už sem-tam sklame). Nakoniec som to (tak ako vždy) urobil po svojom – nahral som si pár našich posledných stretnutí a oprášené spomienky pospájal do súvislého textu, rozprávania, ktoré je rovnako jeho aj mojim dielom.

Spomínaš si ešte na svoje kulturistické začiatky?

Jasne že spomínam! Aj ja, ako mnoho ďalších chlapcov som s kulturistikou začal v pätnástich rokoch a určite som nebol nejakým talentom. Pravdu povediac, ťažko nazvať kulturistikou to, čo sme predvádzali s kamarátmi po mnoho mesiacov v pivničnej posilňovni, ale pre mňa to bol fajn pocit cítiť po každom tréningu bolesť vo svaloch. Kto pravidelne drží činku v rukách vie, čo mám na mysli. Veril som si, že ak sval bolí, určite rastie a aj keď som sa nejako výrazne nezlepšoval, bol som presvedčený, že sa môžem vyrovnať chlapíkom, plagáty ktorých sme mali polepené takmer na každej stene. Po dvoch rokoch pivničného tréningu sme sa s kamarátom rozhodli – pôjdeme na súťaž, zúčastníme sa dorasteneckých Majstrovstiev kraja. A účasť na súťaži som považoval vtedy za najdôležitejšiu vec! Nedopadlo to nejako slávne, ale zoznámil som sa tam s víťazom mojej kategórie Vranovčanom Ivom Andrejcom s ktorým som si v nasledujúcich týždňoch intenzívne telefonoval. Vyzvedal som od neho ako trénoval, čo jedol, pretože sa mi zdal v porovnaní so mnou obrovský. Jasne, že teraz sa na tom obaja zabávame, ale o Ivovi som si vtedy myslel – áno, tak vyzerá skutočný kulturista.

Ako si dopadol na tejto súťaži?

Úžasne (obrovský smiech), skončil som na 6. mieste.

A o niekoľko týždňov neskôr sme sa prvý krát stretli ...

Nie, nie, bolo neskôr. O niekoľko mesiacov na to som začal študovať na vysokej škole v Košiciach, kde bolo niekoľko silných kulturistických oddielov s vybavením neporovnateľným s tým, čo som mal doma. Určite sa mi lepšie trénovalo a aj keď som sa o niečo zlepšil, na juniorských Majstrovstvách kraja to na medailu ešte nestačilo – skončil som na 4. mieste a na Majstrovstvách Slovenska ... hm, tak to si už nespomeniem. A až po Majstrovstvách Slovenska som prišiel za Ivom a on ma s tebou zoznámil.

Jasne, tak to bolo! A ja som ti vtedy povedal, aby si sa na súťaženie ešte vykašľal a radšej aby si začal tvrdšie trénovať a hlavne viac jesť.

Presne! Ako 19 ročný som mal niečo okolo 90 kg pri súčasnej výške a to sa ti zdalo na súťaženie málo. A spomínam si ešte, že si mi povedal – ak naberieš 10 kg, potom uvažuj nad súťažami. 100 kg! Tak to bola pre mňa v tom čase nepredstaviteľná hranica ... Ale snažil som sa. Každý deň som si na internáte varil nejaké mäso, jesť sušené bielka pre mňa nebol žiaden problém ... to skôr pre mojich spolubývajúcich ... a tréning som mal rád. Zlepšil som sa, nabral som na hmotnosti a keď ste v 1995 roku vo Vranove zorganizovali juniorskú Grand Prix, opäť som súťažil. Konečne z toho bola medaila, prvá – bronzová.

Dobré paže, obstojné plecia, slušná naturálna forma ... celkovo slabé, škoda spomínať! Ale ľudia ti fandili ...

Viem, že ty nebudeš nikdy s ničím spokojný, ale spomínam si, že za tie paže si ma aj vtedy chválil. A pripraviť sa na túto súťaž pre mňa nebolo jednoduché – internátna strava, škola, v sobotu som si ešte privyrábal ako kameraman na svadbách a potom som sa dva-tri dni dával dokopy a to len preto, aby som ti dokázal, že viem zatnúť zuby a prekonať prekážky. Po súťaži sme si sadli a plánovali čo ďalej. Pre mňa prvoradé bolo dokončiť školu a popri nej som sa chcel ďalej venovať kulturistike. V podstate už roky som sa ničomu s výnimkou kulturistiky nevenoval, tak prečo by som mal s tým končiť? Chcel som sa ďalej zlepšovať, ešte viac nabrať na hmote a ak to bude ako-tak vyzerať, opäť to skúsiť na súťaži. Medzi mužmi. A na to som potreboval čas.

Koľko si to mal rokov, keď si opäť stál na súťažnom pódiu?

23. Začiatkom leta 1997 som skončil vysokú školu, nastúpil som do práce a môj život bol podstatne jednoduchší. Mal som k dispozícii viac peňazí (myslím, že čistého som mal okolo 8.000 Sk) ako počas školy, určite som zlepšil stravu a tak sa aj moja objemová forma zlepšovala. Spočiatku som bol ako malý tuleň (obrovský smiech) ale ja som si tak pri pohľade do zrkadla určite nepripadal. Videl som iba hmotu, veľké paže, stehná ... jednoducho hmotu, ktorú som musel spracovať. To, že som mal okolo pásu viac ako 90 cm, tak s tým som sa až tak netrápil. Vedel som, dúfal som, že diétou sa to dá zvládnuť. A čo bolo podstatné - chcel som už súťažiť! Chcel som sa postaviť do kategórie vedľa Janka Kusa a zistiť, ako veľmi za ním zaostávam. No a jesenné súťaže boli veľkou výzvou, príležitosťou na porovnanie ...

Ak sa nemýlim, máš na mysli tie súťaže v Trnave a v Poprade.

Presne! Na to, ako som vyzeral v objemovke moja súťažná forma nakoniec nebola zlá a na Grand Prix Slovakia v Trnave, aj na Tatranskom pohári v Poprade som zhodne skončil na 3. mieste. Porazili ma iba skúsenejší a starší borci ... myslím, že len Slimák bol starší iba o rok (svojho času vynikajúci pretekár v najťažšej hmotnostnej kategórii s extrémne dobrými stehnami), no niekoľkých som dokázal aj ja poraziť. Spomínam si napr. na Palušku (niekoľkonásobný medailista z Majstrovstiev Slovenska).

No na Kusa to, pochopiteľne nestačilo ...

Na Janka u nás nestačil nikto, darmo si mnohí mysleli, že ho dokážu poraziť. Až v Poprade som videl, že si mal pravdu - ešte som musel nabrať veľa hmoty, aby som vedľa neho ako-tak vyzeral. Po jesenných súťažiach som sa opäť oprel do tréningu a dokázal som sa za necelý rok a štvrť opäť výrazne zlepšiť. Nabral som na svoje objemové maximum – 119 kg a vieš sám, že toho tuku som mal na sebe veľmi málo.

Máš pravdu ... tá objemovka bola ozaj dobrá ...škoda, veľká škoda, že si krátko pred začiatkom súťažnej prípravy na Majstrovstvá Slovenska 1999 dostal tú chrípku.

Vysoké teploty doslova roztopili to, čo som na seba za tie mesiace nalepil – stačilo iba sedem dní a hneď som mal o 10 kg menej. Do súťaže ostávalo 12 týždňov a ja som sa musel najprv pozbierať a až potom to ako-tak spracovať.

Koľko si nakoniec vážil na súťaži?

102 kg. Keby som mal o nejaké kilo viac, možno by som viac šliapol na päty Paľovi Ferencovi a aj súboj s Máriom Ondrišom by dopadol lepšie. Pravdou ale je, že v Banskej Bystrici som dopoludnia bol o niečo mäkší, pretože som bol nedocukrený a tá správna súťažná forma prišla až popoludní, kedy už bolo neskoro naháňať body. No o týždeň neskôr som sa zúčastnil Pražského pohára, a aj keď som mal rovnakú hmotnosť, bol som plnší, žilnatejší a tu som už Mária s prehľadom porazil.

Ako to prežívali rodičia?

Tešili sa, samozrejme ... najmä otec, ktorý v mladosti tiež posilňoval. Pamätám si, že krátko pred súťažou mi so smiechom stále opakoval ... STRAŠNE HRUBÉ NOHY (smiech)! Dobre vedel, že končatiny sú v mojom prípade silnou stránkou.

A krátko na to si odišiel do USA ...

(smiech) Odišiel ... donútil si ma! Už na ceste domov z Majstrovstiev Slovenska si do mňa hučal, že Marietta Žigalová odchádza na svoju prvú profi súťaž do USA a že by nebolo zlé tam ísť s ňou. A pomaly si na to pripravoval aj našich ... že odídem. Moja predstava bola, že tam pobudnem iba niekoľko mesiacov, pozriem situáciu, zistím, aké sú tam možnosti na prípravu a krátko pred ukončením platnosti víz sa vrátim ... nakoniec som tam ostal šesť rokov. Rozhodlo aj to, že krátko pred odchodom som prišiel o zamestnanie a bez peňazí by som sa nedokázal pripraviť na novú súťažnú sezónu. Všetko som ťahal z vlastného vrecka a sponzori? V Humennom? Nereálne!

Aký bol príchod do USA?

Bezproblémový! V New Yorku ma čakal Paľo Cepko (chlapec z Medzilaboriec, ktorý súťažil v najťažšej hmotnostnej kategórii dva roky pred Ľubom ... spolupracovali sme a myslím, že sa dostal do finále; do USA odišiel krátko pred štátnicami na Vysokej vojenskej škole v Liptovskom Mikuláši) postaral, dlho sme spolu robili aj trénovali v miestnom Gold´s Gyme. Asi polroka som tvrdo trénoval, ale práca bola veľmi náročná, videl som, že to nie je ono ... denne sme dochádzali hodinu, hodinu a pol na stavbu, tam sme robili aj 10 hodín, potom naspäť domov, na tréning, po tréningu domov, navariť si na druhý deň a rýchlo spať. Nedalo sa to dlhodobo zvládnuť a tak po návrate z Mr. Olympia 1999 som sa rozhodol, že budem trénovať už len kondične.

A Američania?

Spočiatku sa zaujímali odkiaľ som, na akú súťaž sa pripravujem, chceli poradiť so stravou, s výživou ... neskôr si na mňa zvykli a už to neprežívali. V amerických fitnescentrách cvičí veľa ľudí, málo kto má pravú kulturistickú formu, alebo veľkosť takže ak je tam niekto väčší ako obvykle, spočiatku vzbudzuje pozornosť. Neskôr si ľudia zvyknú, každý sa venuje iba sebe, svojmu tréningu ... okolie ich veľmi nezaujíma, USA je pre nich celým svetom. Vedia, že existuje nejaká Európa, ale o tom, kde je Slovensko, ani nevedeli. Treba to zažiť, aby si pochopil, o čom hovorím. V USA do gym-ov chodí trénovať veľa ľudí ... otvorené sú od 8.00 do 22.00, mesačné poplatky sa pohybujú od 40 USD vyššie ... ročná permanentka sa dala kúpiť aj za 300-350 USD. Samozrejme, záležalo na lokalite, alebo na ďalších službách, ktoré prevádzkovateľ ponúka.

Spomínal si Olympiu ... to bola tá, na ktorej ste pomáhali Paľovi Jablonickému?

No, my keď sme mohli, sme Jablonickému pomáhali vždy, nielen na Olympii. Tá ktorú mám na mysli sa konala v Las Vegas a chcel som sa jej zúčastniť. Ako divák ... prirodzene (smiech). A keď si nám zavolal, že tam príde aj Jablonický, presvedčil som Paľa a ešte jedného chlapca od nás, že si urobíme výlet. V predstihu sme sa letecky dostali do Las Vegas, našli sme si lacnejšie ubytovanie hneď oproti hotelu kde sa konala Olympia, prenajali sme si auto a čakali na Paľa. Varili sme mu, spoločne s ním sme boli v zákulisí a po súťaži sme ho ešte vytiahli do Los Angeles na niekoľko dňový výlet. Boli sme radi, že mu môžeme pomôcť, pretože sme chápali, čo vyžaduje príprava na súťaž ...

Aká bola Olympia? Zážitok?

Obrovský! Pred pol rokom som väčšinu profíkov iba obdivoval na stránkach časopisov a teraz som ich videl priamo naživo. Boli obrovskí a väčšinou veľmi, veľmi prístupní. S každým sa fotografovali, ochotne odpovedali na otázky ... Dokonca Levrone-a sme odchytili myslím deň pred súťažou v jednom hypermarkete, kde si nakupoval nejaké veci a Robo (v živote netrénoval, kulturistika bola pre neho španielska dedina a na Olympiju šiel s nami iba preto, že sme spolu bývali) ho presvedčil, aby nám ukázal formu. Robo k nemu jednoducho prišiel, povedal mu: “Ahoj, ty si Kevin, ja som Robo, fandím ti ...“ a my s Paľom sme sa pridali. Ochotne odpovedal, žartoval s nami a nakoniec nám bez problémov zapózoval. Urobil to veľmi ochotne (smiech) a bol veľmi, veľmi zábavný. A to bolo iba pár hodín pred začiatkom Olympie! Nakoniec sme ho ešte odviezli aj s manželkou k hotelu, kde býval. Mám to všetko zdokumentované niekde na videokazete ... Paľo v porovnaní s nimi bol oveľa neprístupnejší - utekal pred fanúšikmi, rozhovory s nimi ho znechucovali, žiadosti o fotografovanie vyhovel iba občas. Spomínam si, že keď sme dorazili do Venice, pred najväčší Gold´s Gym v USA, do centra kulturistiky o ktorom sme roky čítali, trvalo nám dobrú polhodinu, kým sme ho presvedčili, aby nám zapózoval. Dal si dole tričko, hneď sa k nám rozbehli Američania a on sa okamžite zbalil a odišiel ... škoda, myslím, že si robil slabú reklamu. Neskôr som sa ako divák zúčastnil aj ďalších súťaží vrátane Arnold Classic, ktorá je organizačne oveľa, oveľa ďalej ako Olympia.

Stretol si sa aj s Arnoldom?

Samozrejme! Kúpili sme si VIP lístky, v ktorých sme mali zaplatený maximálny balík služieb – prístup na seminár, na výstavu, vstup na súťaž, na posúťažný banket, aj fotografovanie so Schwarzenneggerom. V USA keď si niečo zaplatíš, dostaneš maximum ... aj fotografiu s Arnoldom (smiech). Veď ak sa nemýlim ... aj ty jednu od neho máš.

Mám, ale ja som sa k nej dopracoval iným spôsobom, ako ty! No neodbočujme, radšej mi prezraď niečo zo svojich plánov ... je v nich miesto aj pre kulturistiku?

Pre jej kondičnú podobu určite ... nad súťažnou už dávno nerozmýšľam. Je pravdou, že z času na čas sa ma niekto spýta, či neuvažujem nad návratom na súťažné pódiá, ale beriem to skôr ako zdvorilostnú otázku. Viem, čo kulturistika v jej vrcholnej podobe vyžaduje, koľko financií musí každý zo špičkových kulturistov obetovať, koľko driny musí vynaložiť na to, aby sa zlepšil čo i len o kúsok. A ohodnotenie? Vieš sám, ako to je ... dobrý pocit, že si uspel všetko nevyváži. Treba žiť, zabezpečiť sa, postarať sa o rodinu. To je pre mňa prednejšie ako to, aký obvod má moja paža, alebo či mám dostatočne vyrysované brucho. Stále trénujem 2-3 krát denne, úplne sa nespustím .. hanbil by som sa sám pred sebou, ak by som bol obalený tukom tak, ako niektorí z mojich rovesníkov. Trénujem, ale iba tak v pohode ... nikto sa nemusí obávať môjho návratu (obrovský smiech).

Krátko nato som Ľuba presvedčil, aby sa postavil na digitálnu váhu. Jeho aktuálna hmotnosť bola 108 kg a obvod paže (aj keď jej už chýbala hustota, na ktorú som bol v jeho prípade zvyknutý) aj po šiestich rokoch kondičného tréningu určite impozantný – 48 cm